Rozprávka na dobrú hudbu.

Autor: Peter Gašparík | 28.9.2014 o 21:43 | (upravené 29.9.2014 o 12:43) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  63x

Bol studený jesenný večer. Niečo vo mne chcelo zaliezť pod deku a schúliť sa do klbka. Aspoň na chvíľu tak napodobniť mačku. Zapriasť si ako to robievajú. Vraj je to liečivý zvuk. Hlavou sa mi vyrojil mohutný prúd myšlienok. Potreboval som detstvo. Po niečo sa tam vrátiť. Niečo som tam zanechal a nerozlúčil sa. Nezatvoril dvere, ba možno tam ani žiadne neboli. Tak som ležal. Sviečka statočne ponúkala za plameň svoje telo, presne tak ako o tom píše Milan Rúfus.  Náš život je akýmsi nekonečným príbehom. Začína, stúpa, klesá, prestávka, dojatie, potlesk, radosť, plač, kroky, skoky, svetlo, tma, smiech, pohladenie, údery. A zase to isté. Čo sme sa nenaučili, treba vyskúšať opäť. Aj malá antilopa musí rýchlo kráčať, inak ju zožerie lev. A tak ma napadlo: pred čím že musíme rýchlo kráčať, aby sme zostali nažive? Potom som sa utíšil. Pred ničím. Všetko tu má predsa svoj čas a to, čo má, si nás aj tak nájde. Ak niečo v nás volá po milosti, budeme to počuť hlavne v takýchto chvíľach. A možno aj takto:

 

Pod dekou, sviečka horí,

kto že to pochopí?

Pod dekou srdce plesá.

Je tíško, nepohne sa...

Pod dekou ako z jari

a vo mne čaj sa varí....

Pod dekou – to je doma.

Krajina – Otec - Mama.

 

Nech je nám už akokoľvek, vždy si tento pocit vychutnajme.  Mám rád ten pocit, keď moja myseľ odpočíva. Začnem sa sústrediť na srdce. Skontrolujem si, či je v ňom všetko tak ako má. Všetky obrazy, hodnoty, krajiny, tak ako som si ich tam dal a ako mi v tom je pomáhané. Idem ku svojmu dubu. Poďakujem, poteším sa kvetmi. Napijem sa živej vody, okúpem v potoku. Zajtra to môže byť rieka. Zajtra môžem počúvať inú hudbu. A tak pod dekou sa vytvára nový svet. Tu sa nám nik nesnaží dať na čelo vizitku s nápismi, všetko podlieha čarovnej hierarchii ozvučenej scény. Sme herci v krajine života. Hudba. Znie v srdci. Práve vtedy pod dekou som si spomenul, po čo že som si ešte do detstva zašiel. Práve pre tento príbeh. Nekonečný príbeh. Bastiana, Orinu, Falca a Nicoty. Tento príbeh ma fascinoval a mám ho rád dodnes. Sviečka tancovala pri tejto hudbe. Otvoril som zložku filmovej hudby a našiel Nekonečný príbeh. Prehrať všetko. Vzduch odrazu naplnila známa vôňa. Rozrušenie malého chlapca, ktorý s ťažkou knihou na zaprášenom pôjde starej školy prežíva samého seba. Zapálil si sviečky, kulisy tieňov mu oblizujú telo i dušu. On však číta. Kráča ďalej. Ide. Ide s hudbou. Tá ho vedie. Drží ho aj za päť rúk, keby ich mal. Prežíva svet fantázie, kúziel, dobrodružstiev, sily a trápení. Nakoniec víťazí tak ako to býva nielen v rozprávkach. Veď možno aj my priveľmi dramatizujeme náš život a zabúdame v ňom vidieť živú rozprávku.

 

Vtedy pri pocite, keď už zaspávate a ani neviete kto, kde ste, unášate sa neviete kam, vypínate všetky kontrolky, ste len sami so sebou... vtedy mi to prišlo. A často to takto prichádza. Až keď sa stíšime, môžeme počuť šepot niekoho pri nás. V nás. Napíš to, čo cítiš. Prišla mi odpoveď. Pretože už istý čas som hľadal v sebe čosi, čo môžem napísať ľudom. Čo som si prežil, čo prežívam, čo cítim. Čo potrebujem odovzdať ako posolstvo. Nič mi neprichádzalo. A tak som to nechal tak. Vedel som, že život mi sám ukáže vždy najlepšie všetky inšpirácie. Sviečka stále horela. Moje telo sa upokojilo, preteplilo. Hmotnosť mojej kostry, svalov, orgánov sa akosi zmenšila. Niekam som padal. Malý chlapec pod dekou s knižkou v ruke, pri teplom čaji v Nekonečnom príbehu. Tá krásna atmosféra detstva. Tá nevinnosť. Ružová ilúzia. Prvé tóny mi pristáli v srdci a vytvorili padáčiky zmeškaných púpav. Roztvorili sa, odovzdali. Kráčal som po púpavovom chodníku počúvajúc hudbu z  filmu. Počúval som hudbu. Hudbu. Dovolil som jej, aby mnou prenikla. Odtlačila tam pečať. Vytvorila stopy. A vtedy som zastal a poďakoval sa. Napíšem o hudbe. Púpavy zajasali, tlieskali a tešili sa. V ich strede sa vytvorili kvapka rosy. Živej vody. A tak mám napísať o hudbe. Tak teda počúvajte, zahudbite sa teda...

 

Bola raz jedná malá nota. Prirodzenosťou všetkých nôt je spájať sa. Bez toho nevydržia dlho. Sú tak naučené. Spojiť sa pre niečo, čo ich síce v škole neučili, no vraj to bude krásne ak sa to udeje. Táto nota bola veľmi utešená. Bola strapatá, kučeravé vlásky jej šteklili tvár. Bola roztopašná, všade kde prišla chcela hrať a ešte viac chcela... chcela, aby ju niekto počúval. Túžila odovzdať ľudom jej dar. Hudbu. No sama hudbou nebola. Bola len jej časťou. Preto si hľadala iné noty aby mohla znieť.  Raz prišla medzi veľa ľudí. Všetci títo mali uši. Zaradovala sa, že ju budú počuť a tak sa pred nich postavila a hrala tak ako mohla. Len jednou notou. Ako najlepšie mohla. Snažila sa ako jej sily stačili. Tancovala, tlieskala, obtierala si rúčky o kučeravé vlásky, /takto vraj noty vydávajú zvuky/, no nič z toho. Ľudia ju nepočuli. Zosmutnela naša nota a odišla od ľudí. Títo ľudia si nezaslúžia moju hudbu. Nepočuli ju. No nota mala ľudí veľmi rada a tak na druhý deň, keď sa dobre vyspala na notovej osnove- prišla opäť. Ľudia šuchotali, škrípali. Niečo si rozprávali, nota nevedela čo. Vyskočila na vyvýšené miesto pri okne a spustila. Tancovala, šúchala rúčkami o vlasy, smiala sa, spievala tak ako mohla. No ľudia opäť nepočuli. Vôbec si ju nevšímali. Nota videla, že všetko jej úsilie bolo zbytočné. Rozplakala sa. Tak veľmi túžila, aby ľudia počuli  ako hrá. Cítili jej melódiu. Ako si pretrela rúčkami oči, videla zrazu niečo zvláštne. Odrazu videla ľudom srdcia. Červené, bijúce pochodne, udierajúce v akomsi neznámom rytme zvláštny pochod. V srdci každého človeka uvidela podivný obraz. V každom jednom bola rovnako malá nota ako je ona sama. Každá plakala. Jedna bola menšia, iná už bacuľatejšia s dlhými, krátkymi vláskami. Tu videla, ako veľmi chcú noty v srdciach ľudí vytvoriť pieseň.

 

Pieseň? O tom už niečo počula, ale nevedela o čo ide. Nota sama nemôže vytvoriť pieseň. Treba veľa práce a súladu, aby niečo také vzniklo. Videla ako sa každá jedna snaží zaujať človekovo srdce. No človek nepočul, čo mu nota spievala. Počúval niečo iné. Akési svetlá  a zvuky zo štvorcovej veci, ktorá vydávala divné zvuky. Okolo tejto veci boli ľudia často najviac. Pozerali sa na ňu a zabávali sa. Potom videla ťažké, ťahavé, slizké chuchvalce okolo ich hrude.  Na každom boli napísané ceduľky. Dokonca si stihla aj niečo prečítať, pretože ľudia sa občas aj zastavia... Zneli tam nápisy ako- "Toto Ti neodpustím, Urazil si ma, Prečo mi to robíš?, Som neschopný, Prečo je život tak ťažký." Tých nápisov tam bolo veľa. Za každým jedným sedel malý pichľavý škriatok, ktorý tie písmená ešte viac dokresľoval. Mal hrubý štetec a písmená obťahoval tučnou, čiernou farbou. Ale nota videla ešte čosi zvláštne. Akúsi priehradu v srdci človeka. Na jednej strane bola voda plná farieb a plávali v nej aj čiastočky nôt. Kúsky farieb sa zaleskli, len čo sa človek trochu pousmial. Keď sa smial veľa, farby začali svietiť viac. No na druhej strane priehrady bolo napustené čosi čierne, mokvajúce. Z tejto masy vody, kolomaže a sĺz sa vynárali nové nápisy, ktoré malý škriatok vešal na človeka. Do tejto hmoty si namáčal štetec a zvýrazňoval ňou písmená.

 

Nota pochopila. Títo ľudia pre toto nemôžu počuť moju hudbu, ani spev ich nôt v nich. Sú rozdvojení a ovládaní. Oni sami nevedia, že tomu tak je. Nota však milovala ľudí a vedela prečo sem na svet prišla. Vedela od koho prišla. Vedela kto je a aký má jej život zmysel. Vedela a cítila. Začala sa veľmi modliť k božstvu všetkých nôt. K Dirigentovi. Tento dirigent, ktorého žiadna nota nikdy nevidela- vraj existoval. Ani naša nota ho nevidela, no verila tomu. Verila Dirigentovi. Verila sebe. Modlila s k nemu o pomoc pre ľudí. Modlila sa tak úprimne, že začala plakať.  Boli to slzy ťažké, pomáhajúce láske. Začali to byť slzy všetkých ľudí, ktorí tam boli. Boli to ich slzy. To, čo bolo zamknuté, nechcené, neprijaté, nota vypustila za ľudí zo seba. Dirigent stál pri nej a pomáhal jej. Ona verila. Verila a verila, že Dirigent jej pomáha, pretože veľmi chcela, aby ju ľudia počuli. A tak sa slzy kotúľali a malí čierni škriatkovia zrazu nemali do čoho namáčať svoje štetce. Chvíľu zostali nemo sedieť, pretože nevedeli čo sa deje. Priehrada na druhej časti vyschla. Zostala len jedna časť zložená z farieb a častí nôt. Vzduch stíchol a činnosť sa zastavila. Nota nevedela čo ďalej robiť. Priehrada bola silná a nevedela jej múry prelomiť. Chvíľu bolo ticho.

 

Vtedy na oblok sadla sýkorka. Zaspievala. Ľudia začali viac vnímať notu v ich srdciach a malí čierni škriatkovia už neboli tak čierni. Obelievali. Tu prišla druhá sýkorka a všetko sa ešte viac zrýchlilo. Spev lámal pečate. No stále to bolo málo. Priehrada pevne stála. Odrazu sa niečo zaplnilo veľkým svetlom a teplom. Vyvstalo k ľudom a vnorilo sa do ich sŕdc. Čiasi ruka múry z priehrad odstránila. Nikto nevedel kto to bol, len Dirigent sa usmieval. Nik by si nedovolil ani pomyslieť, že Dirigent má k ľudom tak blízko. Že dokáže prísť až k nim a do nich. Do ich sŕdc. A stalo sa tak. Priehrada zmizla. Srdcia ľudí sa zaplavili farebnou vodou. Zaujímaví boli malí predtým čierni škriatkovia, ktorí keď videli, že je okolo nich farebná voda- začali maľovať farebne. Nezmizli z ľudí. Zostali v nich, pretože nim patrili.  Namiesto hrubých štetcov mali teraz  v rukách perá sýkoriek spievajúcich na obloku. Títo malí mužíčkovia pochopili, že mohli maľovať len takými farbami aké mali k dispozícii a že farby, ktorými tvorili v srdciach ľudí, nezáviseli od nich, ale od ľudí samotných.

 

Odrazu mali na hlavách umelecké šišaté čiapočky a maľovali krásne vety. Maľovali krásne Svety... – "Som tu s Tebou, Odpusť mi prosím, Milujem Ťa, Je mi krásne, Cítim sa užasne, Modlím sa za tento svet, Ďakujem Ti, Ďakujem sebe, Verím si, Prosím za iných" - A čo noty v srdciach ľudí? Zmenili sa tiež? Ani veľmi nie. Len si robili to isté, čo aj predtým. Tancovali rovnako. Spievali rovnako. Tlieskali rovnako. Všetko robili rovnako ako predtým. A ľudia ich už počuli. Začali veriť svojej note, hoci ani sami nevedeli, čo to v nich tak pekne spieva. Odchádzali od divných štvorcových svietiacich útvarov a prichádzali medzi stromy, vtáky, trávu a kvety. Tu videli, že hudba je všade. Okolo nich, vľavo, vpravo, na juh, sever, všade bola. Tu nemohli uveriť, že ju predtým nepočuli. Hudba bola stále všade a oni dlho len na jednom mieste... Tak sa v ľuďoch prebudila pieseň.

 

A čo naša malá nota? Tá nie je ani šťastná, ani smutná. Ona vedela, že to raz príde a verila v ľudí. Vždy im verila, že nájdu ich pieseň v sebe a raz začujú notu v ich srdciach. Títo ľudia teraz na vŕšku spievajú skutočnú pieseň. Títo ľudia teraz spievajú... Chytili sa za ruky a spievajú. Nota je spokojná. Je ucelená. Miesto ručičiek má zrazu krídla. Vztýči sa, odrazí a vyletí hore. Späť k svojmu Otcovi Dirigentovi, aby mu povedala ako znie slobodná a živá ľudská pieseň.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?